Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)

Misijná skupina Spišská Belá „ROMANI ARCHA“

romale-opt.jpegSlužba misijného zboru Spišská Belá je rozšírená na Severnom Spiši a to konkrétne v obciach Kamienka, Jarabina, Matiašovce, Krížová Ves, Ľubica a v iných obciach v tomto regióne. Aj keď väčšina veriacich je rómskeho pôvodu, v súčasnosti prichádzajú ku viere v Ježiša Krista skrze znovuzrodenie aj ľudia slovenskej národnosti.

Naším materským zborom je Kresťanské spoločenstvo Poprad a tento zbor je duchovným ovocím pastora Gabriela Minárika s jeho manželkou Annou.

Začiatky zboru boli v Starej Ľubovni (r. 1995), kde sa počas evanjelizácií zhromažďovalo okolo manželov Repkovcov stále viac Rómov. Na ich stretnutia s názvom „Ježišova škola“, prišlo viac ako dvadsať mladých ľudí. Najväčším problémom však boli priestory. Z verejných priestranstiev sme sa teda stiahli na domáce skupiny, kde sme budovali ľudí pre službu, premodlievali územie a podľa možností navštevovali 50 km vzdialený zbor KS Poprad.

Kvôli lepšiemu prezentovaniu sa v spoločnosti, sme sa v roku 2004 zaregistrovali na MV SR ako občianske združenie ROMANI ARCHA. Vypracovali sme projekt na ÚV SR a o rok nám bola schválená dotácia.

Do spolupráce s ustanoveným vedúcim Jánom Repkom v roku 2007 vstúpil misionár Mark Zechin, ktorý doniesol z USA videnie pre evanjelizáciu v službe Rómom v tomto regióne. V roku 2007 sa začali evanjelizačné ťaženia po okolitých rómskych osadách, a aj keď nie všade prebehli pokojne, tím evanjelistov pozoroval nad týmto Božiu ruku, čo nás naplňovalo novým ohňom za stratené duše.

Najväčšími pomocníkmi v tejto službe, vedúcemu Jánovi Repkovi, bola rodina Tibora Bandyho s talentovaným hudobníkom Tipkom, a tiež už fungujúce zbory v Kamienke a Matiašovciach. Výsledkom bolo zhromaždenie zožatej úrody a začiatok práce zboru ROMANI ARCHA v Spišskej Belej. Ukázalo sa, že je nevyhnutné organizovať prevozy ľudí na zhromaždenia, aj keď je to finančne veľmi náročné.Prevozy sme na začiatku riešili dvoma mikrobusmi, neskôr už autobusom. Od septembra 2007, kedy sa začali konať nedeľné zhromaždenia v prázdnej sále bez stoličiek, záujem stále narastal. Vyrobili sme si lavice, vešiaky a každým týždňom úroveň zhromaždení narastala. Do zboru sa pripojila už existujúca skupina z Ľubice s vedúcim Romanom Gažikom, ktorá sa v zbore hneď mohla realizovať a zároveň prišlo obrátenie ďalších ľudí ku Kristovi. Výraznejší duchovný pohyb a znovuzrodenia sme zažívali v obci Krížová Ves, kde výrazne evanjelizačne pôsobil najmä Jozef Kuruc a neskôr Ján Gažik. Do pohybu to dostalo miestne katolícke „Stretko“, a tiež ľudí od svedkov Jehovových, ale ...veriacemu všetky veci pôsobia na dobré... to vidíme zo skúsenosti, že aj keď ľudia nezostanú u nás, pohne ich to, aby hľadali pravdu a pozorovali ovocie služby.

Po roku môžeme povedať, že táto služba vyžaduje dlhodobú zaviazanosť a duchovnú stabilitu, lebo s radosťou z úspechu prichádzajú aj nové výzvy, čo niekedy unavuje. Dotklo sa to aj chvál, z ktorých nečakane odišiel kľúčový hudobník. Zakrátko však pribudli ďalší traja, čo hodnotím ako zdravo sa rozvíjajúci zbor. V tomto čase vydávame prvé CD: „Live Amaro Del!“, ktoré je zmesou piesní používaných na evanjelizáciách. Celé nahrávanie bolo rýchle a bolo vidieť pomoc Svätého Ducha.

Aj keď Boh nerobí národnostné rozdiely, budovať rómsky zbor so sebou nesie špeciálny prístup, kvôli duchovnému pozadiu, sociálnej úrovni a tiež mentalite rómskeho národa. V súčasnosti stretávame viacerých, ktorým sme dávnejšie slúžili v Ježišovej škole v St. Ľubovni, už ako rodičov svojich vlastných detí, ktorí nás pozývajú do svojich domov, na miesta, kde sme ešte evanjelizačne nevstúpili, ale Duch Svätý nás predchádza. Viac o našom zbore nájdete na: www.romaniarcha.sk

JÁN REPKA

Ako 23-ročný som sa pokúšal ako úprimný katolík organizovať v rodnej obci evanjelizácie na štýl „piesne, výzva, modlitby“, ale zakrátko to stratilo význam, lebo nebolo jasné, odkiaľ a kam sa majú ľudia obrátiť. V manželstve som sa snažil vložiť svoje náboženské názory manželke, ktorá sa hlásila k pravosláviu. Náboženské otázky spôsobovali v našom vzťahu len hádky a zranenia.

V mojich 25-tich rokoch som sa na pouličnej evanjelizácii v Prahe (zbor Voda života) verejne priznal ku Kristovi a rozhodol som sa preskúmať praktický život týchto kresťanov, lebo v kostole som poznal veľa „imitátorov kresťanstva“. V Prahe som videl ich domáce skupiny, biblické kurzy a prednášky na internátoch, prejavy Ducha Svätého a iné skutky viery, ktoré títo kresťania praktizovali podľa Božieho slova. Tomuto kresťanstvu som sa úplne vydal.

Po troch týždňoch, keď som prišiel domov, horlivo som hovoril príbuzným a známym o osobnej viere v Ježiša Krista. Väčšina z nich ma však odmietla. V jednu nedeľu som vzal manželku do odporúčaného zboru v Poprade. V mojom vnútri som v priebehu zhromaždenia získal istotu, že TO je môj zbor. Keďže sme spolu s manželkou získali jednotu, bez ohľadu na okolnosti sme v tomto smere pokračovali ďalej. Museli sme opustiť rodičovský dom, prístup k autu ... Odsťahovali sme sa k manželkinej babke do malého domčeka v Kamienke. Čakali sme druhé dieťa, bývali sme v rekonštruovanom dome, nemali sme peniaze na uhlie, ale Pán bol stále s nami a o všetko sa postaral. Hneď po obrátení mi Boh ukázal stolársku firmu, v ktorej sa mám zamestnať. Napriek tomu, že som mal strojárske vzdelanie, prijali ma tam, ale za nízky plat. Po piatich rokoch som začal v stolárstve podnikať, čo bolo znovu skoro bez peňazí, ale v predchádzajúcich skúškach som sa naučil Božím princípom požehnania, ktoré som aj v tejto etape života používal a to nás doviedlo do prosperity a to nielen vo finančnej oblasti, ale aj v rodine a v službe na Pánovej vinici.

V našom dome sme mali domáci zbor, kde som slúžil ako vedúci a v nedeľu v Poprade vo chválach ako bubeník. Počas budovania sa vo viere a počas formovania môjho charakteru v zbore, uzdravovali sa aj vzťahy s príbuznými a známymi. Viackrát sme s manželkou počas našich modlitieb videli zázrak uzdravenia našich detí, Boh si nás použil aj pre uzdravenia iných, no ja som najviac Bohu vďačný za premenu môjho charakteru, ktorý sa formoval pod vplyvom Božieho slova v Dome viery v Poprade.

V posledných dňoch som bol poverený pastorovaním zboru v Spišskej Belej, kde vo väčšej miere a u viacerých ľudí vidíme napĺňanie Božích princípov. Aj vo veriacich kruhoch sa o duchovnej práci medzi Rómami hovorí dosť nedôverčivo kvôli ich nestálosti. Aj touto cestou chcem povzbudiť Rómov na Slovensku: „Dajte pre Boha to najlepšie, čo je vo vás, slúžte mu v tele Kristovom, lebo On povedal: „...kde bola veľká tma, zažiari veľké svetlo...“ Boh má plán spasenia s Rómami, ktorý sa naplní v tele Kristovom po premene vášho charakteru, ktorý je dôležitý na to, aby vaše svedectvo malo duchovnú moc a autoritu.

Verím, že Boh so mnou ešte neskončil. Za to nekonečné požehnanie, ktoré som videl v minulosti, ktoré zažívam aj v súčasnosti, a ktoré ma vedie do večnosti, chcem môjmu Pánovi Ježišovi Kristovi slúžiť čo najlepšie až do jeho príchodu.

OĽGA

Pochádzam z grécko-katolíckej rodiny. Odmalička som bola vedená chodievať do kostola, hoci tam rodičia so mnou nikdy nechodili. Boli totiž členmi KSČ, a tak mali prístup do kostola zakázaný. Do kostola so mnou chodievala moja babka. Už odmalička som úprimne verila, že Boh existuje. Keď som mala približne 14 rokov, otec ma potajme zobral na jeden pravoslávny „odpust“ (Mariánska púť). Tam som sa stretla s mladými ľuďmi, ktorí boli zapálení pre Boha. Boli to tak isto úprimne veriaci ľudia ako ja a chceli pre Boha niečo urobiť. Vďaka týmto ľuďom som aj ja mala potrebu urobiť niečo pre Boha. V tom čase som bola presvedčená, že je to to najlepšie pre môj život. Odvtedy som sa začala stretávať s pravoslávnou mládežou v Prešove, ktorá mávala pravidelné stretnutia s evanjelickou mládežou, a tam som sa prvýkrát stretla s Bibliou. Dovtedy som ani nevedela, že takáto kniha vôbec existuje. Keď som ju začala čítať, ničomu som nerozumela. Veľmi som sa snažila, ale jednoducho to nešlo. No napriek tomu som ju pravidelne čítala. Počas týchto stretnutí som sa zoznámila s jedným chlapcom, ktorý študoval na teologickej fakulte za farára. Často sme sa stretávali a vyzeralo to na pomerne vážny vzťah. Vďaka Bohu som v tom čase spoznala Jana, môjho terajšieho manžela. Keď som spoznala jeho, všetky veci sa úplne zmenili. Vo vnútri som cítila, že toto je ten pravý a jediný muž pre mňa. No napriek istote vo vnútri nebol náš vzťah jednoduchý, pretože sme pochádzali z rôznych náboženských prostredí. Prestala som sa stretávať s pravoslávnou mládežou, ale to naše problémy nevyriešilo.

Napriek našim nezhodám v náboženských otázkach sme sa rozhodli zosobášiť, pretože v iných veciach sme sa vedeli zhodnúť a celú vec sme uzatvorili mottom: „Veď Boh je len jeden.“ Zo začiatku naše manželstvo nebolo ani trocha jednoduché. Jano bol hudobník, mal svoju metalovú kapelu a trávil s ňou veľa času. No a všetko nasvedčovalo tomu, že s kapelou, teda bezo mňa, pôjde do Bratislavy nahrávať LP platňu. Vôbec som nevedela, na ako dlho tam mal ísť. Ale ani v tom ma Boh nenechal samotnú a stalo sa to, že ich spevák dostal sólo ponuku, ktorú prijal a bez slov odišiel. Odvtedy sa Jano začal viac o mňa starať. Približne po roku a pol išiel Jano za prácou do Prahy, a tam prijal Ježiša Krista za svojho Pána. Hneď nato mi zatelefonoval a povedal, čo sa stalo. Vravel, že našiel niečo úplne nové, že sa stretáva s ľuďmi, ktorí naozaj žijú pre Ježiša. Zo začiatku som bola zarazená, no vedela som, že Jano je rozumný, a že by sa nerozprával s nejakými sektármi. Vedela som, že to, čo našiel, musí byť naozaj výnimočné. Keď sa vrátil domov, znova hovoril o viere v Ježiša Krista a ja som si pripadala, akoby som Boha vôbec nepoznala. Keď chcel, aby som sa s ním začala modliť, tak som to jednoducho nedokázala. Toto ma neskutočne zaskočilo, pretože som v minulosti absolvovala množstvo „modlárskych“ modlitieb.

V tomto čase vydávame prvé CD:
„Live Amaro Del!“, ktoré je zmesou piesní používaných na evanjelizáciách

Hneď v prvú nedeľu po Janovom príchode sme išli do Popradu vyhľadať muža, na ktorého mu dali v Prahe adresu. Jeho sme síce nenašli, no jeho príbuzní nás navigovali na Kresťanské spoločenstvo v Poprade. Keď sme tam dorazili, kázeň sa už končila a začali sa hrať chvály. Počas chvál som bola mocne zasiahnutá. V tom momente a na tom mieste som vedela, že nutne potrebujem mať odpustené hriechy. Vedela som, že napriek mojim pravidelným spovediam som hriešna. Tak mocne sa ma Boh dotkol, že som plakala ako malé bezradné dieťa. Vtedy som si uvedomila, že aj keď som bola úprimne veriaca, že som v skutočnosti neverila v Ježiša Krista. Po tomto Božom dotyku som prijala Ježiša za svojho Pána a od tej doby sa začal môj život meniť. Boh uzdravil moju rodinu, moje manželstvo, aj keď nešlo vždy všetko hladko. Boh sa k nám stále priznával a potvrdzoval svoje slová v našich životoch.

Som vďačná Bohu za všetky štyri deti, ktoré máme. Vidím, že ich Boh požehnáva vo všetkom, čo robia. Aj v škole, kde sami vidia, že múdrosť, ktorú majú, nie je z nich, ale je daná od Boha. Som rada, že už odmalička mohli byť vychovávané v rodine s kresťanskými pravidlami. Najstaršia Natália slúži vo chválach, hrá na klávesoch a spieva. Vidím, že ju táto služba napĺňa, a že má radosť z toho, ako môže slúžiť Pánovi. Vo chválach začala hrať na klávesoch po odchode veľmi talentovaného hudobníka. Teda som Bohu vďačná aj za to, že mala odvahu postaviť sa do chvál na jeho miesto. Viem, že tá odvaha bola od Boha. Druhá dcéra Nikola začala slúžiť v detskej besiedke. Najskôr slúžila v Poprade, a teraz je vedúcou v besiedke v Spišskej Belej, kde pracuje s rómskymi deťmi. Aj v tomto vidím na nej veľkú Božiu milosť - v jej schopnosti organizovať a v láske k deťom. Matej má jedenásť rokov a jeho služba je ešte vo vývoji, ale vidím na ňom tiež veľkú Božiu milosť a vlastnosti, ktoré má Ježiš a verím, že aj s ním má Boh plán na tejto zemi. No a náš najmladší René, je náš adoptívny syn. V jeho prípade vidím, že Boh zmenil náš pohľad na siroty a jasne sme s manželom videli, že si nás Boh chce použiť k tomu, aby sme zachránili aspoň jedno dieťa, ktoré je opustené v detskom domove. Chcem ešte dodať, že akonáhle sme sa rozhodli pre adopciu, Boh otvoril svoje požehnanie a začali k nám domov prichádzať vecičky potrebné pre bábätko (kočiar, postieľka, oblečenie, vanička, kojenecké fľašky, ...). Na výbavu pre Renka sme minuli iba málo peňazí.

Ďakujem Ježišovi každý deň za to, ako mi pomáha v domácnosti, v službe, vo výchove detí a v manželstve.

Nakoniec už len dodám, že som Bohu nekonečne vďačná za život, ktorý s Ním žijem. Neviem si predstaviť žiť bez Neho.



Súvisiace články

Misijná skupina Ružomberok|Logos 12 / 2016 | Milan Kopča|Predstavujeme
Misijná skupina Praha|Logos 12 / 2007 | Martin Mazúch |Predstavujeme
Misijná skupina Senica|Logos 9 / 2007 | Ľubomír Senko|Predstavujeme
Misijná skupina Zvolen|Logos 2 / 2008 | Eva Hazlingerová |Predstavujeme
Misijná skupina Prievidza|Logos 12 / 2018 | Pavel Stotka|Predstavujeme