Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Misijná skupina v Lučenci

lucenec-opt.jpegNa juhu Banskobystrického kraja v takmer 30-tisícovom Lučenci, už štvrtým rokom prebiehajú pravidelné bohoslužby misijnej skupiny Živá viera. Ako vedúci misijnej skupiny tam pravidelne dochádzam z materského zboru KS Milosť v Banskej Bystrici. Počas našej krátkej existencie sme zažili veľa povzbudenia od Pána, ale prešli sme si aj mnohými zápasmi. Je tu jedna skutočnosť, ktorá dobre charakterizuje uplynulé obdobie: Boh je verný!

Lučenecké zhromaždenie je pestrou zmesou rôznych národov. Na bohoslužbách sa stretávajú Slováci, Maďari a Rómovia, ktorým káže kazateľ českého pôvodu. Táto skutočnosť je trocha úsmevná, ale prakticky to veľmi dobre funguje, skupina nemá problémy s nejednotou a vzťahy medzi bratmi a sestrami sú na veľmi dobrej úrovni.

Duchovné smerovanie lučeneckého zhromaždenia veriacich je podobné banskobystrickému zboru. Na zhromaždeniach sa snažím odovzdávať aktuálne posolstvá z Božieho Slova tak, ako ich v Banskej Bystrici káže pastor Jaroslav Kříž. Bez nadsádzky sa dá povedať, že služba pastora bystrického zboru má leví podiel na požehnaní a kvalite lučeneckej misijnej skupiny.

Ak by som mal hovoriť o tom, v čom je cirkev v Lučenci iná od materského zboru, odpovedal by som, že v mentalite a v temperamente. Má to svoje svetlé aj tienistejšie stránky. Temperament niektorých bratov a sestier z juhu je veľmi expresívny a dynamický. Všetko prežívajú silno, a keď niečo prežívajú, netaja sa s tým, ale je to na nich vidno. Prejavuje sa to najmä počas modlitieb a chvál. Otvorenosť Lučenčanov pre pomazanie a pôsobenie Svätého Ducha je tiež o stupeň väčšia ako u ľudí zo severnejšie položených lokalít. Boh sa k takejto otvorenosti priznáva, a preto sú takmer všetky bohoslužby veľmi charizmatické. Medzi tie menej svetlé stránky južanského temperamentu patrí nedochvíľnosť a niekedy nedostatok zaviazanosti Božiemu dielu. Aj tu však pôsobí Božia láskavá aj prísna výchova, ktorá už z mnohých lučeneckých kresťanov vychovala verných Božích služobníkov.

Od doby, kedy sme v časopise Logos poslednýkrát písali o misijnej skupine v Lučenci, sa dielo rozrástlo a stabilizovalo. Dá sa povedať, že pomaly ale isto nadobúda črty malého zboru. Jedna rodina sa do nášho regiónu prisťahovala z Horehronia a ďalšie dve kompletné rodiny sa pridali z miestnych. Evanjeliom boli zasiahnutí tiež mnohí jednotlivci a niektorí z nich sa stali pravidelnými návštevníkmi zhromaždenia.

Pravidelne sa stretávame v prenajatých priestoroch. Radostné bohoslužby prebiehajú každý utorok a každú párnu sobotu. Okrem toho robíme evanjelizačné videoprojekcie a počas leta budeme pravidelne chodiť zvestovať Slovo na ulice Lučenca. Nedávno sa nám otvorila možnosť kúpy vlastných priestorov, ktorú využijeme, čím chceme ešte viac posilniť Božie dielo v Lučenci. Našou víziou je ešte počas tohto roka narásť tak, aby sme sa mohli transformovať z misijnej skupiny na zbor. Nech sme mestu Lučenec svetlom, ktoré nepohltí tma.

Nasledujú svedectvá pilierov lučeneckého zhromaždenia, manželov Jamborovcov:

Jozef

V roku 1997 som mal vážnu dopravnú nehodu, pri ktorej som utrpel vážne zranenie. Keď som opustil svoje vozidlo, ktoré bolo totálne zdemolované, a zahľadel sa na pole, kde bolo, prežil som osudový duchovný zážitok, ktorý zmenil môj život. V tej dobe som ešte nevedel, že to bol Boží hlas, ktorý hovoril skrze moje vnútro do môjho života. Bol to jasný a čistý hlas, ktorý som nikdy predtým nepočul. Ten hlas ku mne hovoril, ako keby poznal celý môj život a prehovoril toto: „Jozef, toto všetko nemuselo byť, keby si ma počúval.“

Bolo to zvláštne, ale viac ma na lôžku v nemocnici zaujímalo, čo som to vlastne prežil pred pár hodinami, ako to, či som zranený. Nakoniec som to všetko vo svojom srdci potlačil, že je to hlúposť a že som mal možno otras mozgu pri nehode. CT však dokázalo, že som žiadny otras mozgu nemal. V tej dobe som bol príslušníkom polície na OO PZ SR v Rimavskej Sobote a ani by som nebol tušil, že raz v živote budem mať pri takejto situácii stretnutie s Bohom, lebo môj život bol nasmerovaný na materializmus a kariéru. Moja mama a moja sestra chodili pred mojou dopravnou nehodou do Zboru Viery (Hit Gyülekezete) v Maďarsku. Vždy ma tam volali, aby som prišiel na niektoré z ich zhromaždení, ale ja som nechcel mať nič s cirkvou, lebo pre mňa cirkev znamenala kostol, zatuchnutú vôňu, atmosféru smrti a totálnu nudu. Keď som bol tretí deň v nemocnici, vedel som, že moja mama príde ako každý deň a bude ma znova volať na ich zhromaždenie, tak som si vo svojom srdci zaumienil, že ju odbijem so slovami, nech mi dá s tým zborom pokoj, lebo ja to nepotrebujem. Ale keďže sám Boh je dobrý, miluje človeka a má záujem o jeho život, tak sa stalo, že na jej pozvanie som reagoval slovom „áno“, aj keď som tam nechcel ísť.

Ten týždeň, keď bolo zhromaždenie, do ktorého ma volala moja mama, ma prepustili z nemocnice. Navštívil som ten zbor stále ešte s poraneným ramenom. Počas celého zhromaždenia som bol doslova unesený radosťou, pretože som vedel, že som znova a znova dotýkaný tým istým duchovným zážitkom ako pri autonehode. Znova ten hlas ku mne hovoril a vedel som, že je to jednoznačne Boh, ktorý volá moje meno, ktorý ma pozná od narodenia a má so mnou oveľa lepší plán ako ja sám. Skoro celé zhromaždenie som preplakal a nakoniec sa v mojom živote stal zázrak. Nielenže ma Boh zachránil pred smrťou a spolu so mnou pasažierov, ktorých som viezol, ale v zhromaždení ma uzdravil a nemusel som ísť na operáciu ramena. Doktor, ktorý ma ošetroval, len krútil hlavou, keď znova videl snímky môjho ramena a povedal, že to nie je možné a že sa ešte nestretol s tým, aby sa kosti pod ramenom, ktoré bolo treba priskrutkovať k sebe, za týždeň uzdravili. Ja som mu povedal, že to Boh urobil za 10 minút počas modlitby kazateľa zo Zboru Viery. On len krútil hlavou a nič nepovedal. Na tom zhromaždení som vydal svoj život Ježišovi Kristovi a od toho dňa som v Kristovi až dodnes a dúfam s nádejou a vierou, že beh dokončím ako apoštol Pavel, až do konca.

V roku 2000 som začal chodiť na zhromaždenia v Rimavskej Sobote, ktoré vtedy viedol pastor Jaroslav Kříž, pozdejšie Luboš Zachar z Martina. V roku 2001 v apríli, môj syn z prvého manželstva, Mário, dostal zápal mozgových blán a bol hospitalizovaný v nemocnici v Lučenci. Po pár dňoch sa jeho zdravotný stav veľmi zhoršil až natoľko, že prestal chodiť, rozprávať a vnímať. Primár infekčného oddelenia nás rodičov vtedy zavolal a hovoril, že sa máme pripraviť na to najhoršie, lebo choroba postúpila a došlo k zápalu aj samotného mozgu. Bola to veľká rana pod pás, lebo nikto z rodičov nevie takéto sústo nijako prijať. V tej dobe sme chodili na skupinku k Andrejke Kozákovej, mojej neskoršej manželke. Na skupinke mi prišlo slovo od Pána, ktorého sa držím celý život, je to pre mňa z jedno kľúčových slov z Biblie, ktoré ma v tej dobe tak posilnilo, že som vedel, že môj syn bude uzdravený, to slovo znelo: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko vám bude pridané.“ (Matúš 6:33) To sa aj stalo a do týždňa môj syn jedol, behal a bol zdravší ako predtým. Lekári znova krútili hlavou a nechceli uveriť, že je to možné.

V tom istom mesiaci apríl 2001 som si začal uvedomovať, že budem lepšie slúžiť Bohu, keď sa znovu ožením, keďže moja prvá manželka sa so mnou po nehode rozviedla. Začal som si všímať vtedy ešte slobodnú a zaujímavú sestru Andrejku, páčilo sa mi, že je aktívna v Božej práci, a že je z Lučenca, k nej sme chodili na skupinku. Zobrali sme sa o tri mesiace a z krásneho manželstva máme dnes dve deti - Simeona Rubena (6 rokov) a Kristínu (2,5 roka). Aj naše spoločné deti prešli rôznymi prekážkami. Museli sme duchovne bojovať o to, aby sa narodili zdravé, lebo diabol robil všetko preto, aby život, ktorý dáva Boh, zničil. Nepodarilo sa mu to, lebo Ježiš je Pán a Kráľ a bola mu daná každá moc na nebi i na zemi. Aj Simeon a Kristína sa narodili predčasne v 8 mesiaci. Simeon po narodení nedýchal a Kristína bola v infikovanej plodovej vode. Vďaka Božiemu zásahu sú dnes obe deti celkom zdravé.

Pretože môj život stojí na slove z Matúša 6:33, sú všetky moje potreby vždy naplnené. Spoznávať Boha v jeho milosti a láske, prežiť s ním celý pozemský život a nakoniec s ním byť vo večnosti je fantastické. Kým však ešte žijem tu na zemi, existuje pre mňa iba jeden dôležitý aspekt z pohľadu večnosti: kázať, kázať, kázať evanjelium všetkým, aby ľudia v Lučenci a na Slovensku počuli, že Boh miluje človeka, že ho stvoril na svoj obraz, pre človeka má dokonalý plán a že jeho syn Ježiš Kristus zomrel za hriechy ľudí, aby boli spasení a mali plnosť pravého poznania Boha. Ďakujem Bohu, že zapísal moje meno do Knihy života.

Andrea

Vyrástla som v slušnej rodine, v pomerne pokojnej rodinnej atmosfére. Bola som poslušné, bezproblémové dieťa, darilo sa mi v škole, aj v mimoškolskej činnosti, a to hlavne v hudobnej škole, lebo klavír bol mojím veľkým koníčkom. Hudbu som napokon aj vyštudovala na VŠ. O Bohu som toho veľa nevedela, rodičia síce boli formálni katolíci, ale prax bola iná. Mama šla do kostola na veľké sviatky, otec vôbec, brat tvrdý ateista.

Ja som si myslela, že všetko, čo som dosiahla, je len vďaka mojej šikovnosti a rozumu.

Až po návrate zo zahraničia v roku 1997, keď som začala pracovať na Slovensku, sa môj život radikálne zmenil. Mala som dlhoročnú kamarátku, ktorá sa usadila v Banskej Bystrici, Soňu Žabkovú, ktorá spoznala živého Boha a s nadšením mi o ňom hovorila, ako jej zmenil život. Na základe jej svedectva som sa aj ja v lete 1997 obrátila a vydala Ježišovi svoj život.

Odvtedy môj život nadobudol úplne iný rozmer. Začala som chodiť do Banskej Bystrice na nedeľné bohoslužby, neskôr v roku 2000 sa začala práca v Rimavskej Sobote, takže som chodila tam. V roku 2001 po krátkej známosti s bratom Jozefom Jamborom som sa vydala a dnes máme dve krásne deti. Boh nás požehnáva, stále máme nejaké svedectvá o tom, aký je Boh úžasný. Viackrát nadprirodzene uzdravil naše deti, posledne teraz v júni môjho otca, ktorý mal veľmi ťažkú diagnózu a dostal sa zázračne z toho po našich modlitbách. Tešíme sa, že Boh koná aj v Lučenci a v blízkej dobe pridá zástupy ľudí.



Súvisiace články

Misijná skupina Ružomberok|Logos 12 / 2016 | Milan Kopča|Predstavujeme
Misijná skupina Praha|Logos 12 / 2007 | Martin Mazúch |Predstavujeme
Misijná skupina Senica|Logos 9 / 2007 | Ľubomír Senko|Predstavujeme
Misijná skupina Lučenec|Logos 10 / 2009 | Jozef Janek |Predstavujeme
Misijná skupina Zvolen|Logos 2 / 2008 | Eva Hazlingerová |Predstavujeme