Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom… II.

Amerika bojuje o svätosť

logos09-finney.jpgV minulom čísle sme na stránkach nášho časopisu predstavili čitateľom korene hnutia svätosti – kresťanského smeru, ktorý bol priamym (nielen teologickým) prekurzorom letničného hnutia. Táto revolučná kapitola moderných kresťanských dejín rozpráva vzrušujúci príbeh o prebudeneckej vlne, ktorá bola charakteristická mnohotisícovými davmi kajúcich znovuzrodených ľudí, túžiacich po druhej skúsenosti posvätenia, resp. kresťanskej dokonalosti (t. j. slobode od habituálneho hriechu a čistote úmyslov srdca). Je to príbeh plný jednoty a rozdelenia, víťazstiev i prehier, zázrakov, ale aj excesov. Vzrušenie, ktoré na severoamerický kontinent prinieslo hnutie svätosti, sa už viac nepodarilo zastaviť; naopak, v letničnom prebudení, ktoré ho nasledovalo, revivalistický ruch zaznamenal len ďalšie znásobenie.

Práve spomínaný dôraz na druhú skúsenosť sa ukázal ako nesmierne dôležitý faktor vo formovaní ranej letničnej teológie o krste v Duchu Svätom, ktorý nemal byť totožný s osobnou konverziou, ale mal ju nasledovať a veriaceho človeka zmocniť k životu viery. Napriek tomu, že učitelia hnutia svätosti túto skúsenosť definovali inak, oplatí sa venovať ich myšlienkam pozornosť, keďže v ich učení nachádzajú svoje korene dôrazy známe z moderného letnično-charizmatického kresťanstva. Boh si použil učiteľov svätosti, aby otvoril mysle a srdcia amerických protestantov k vzrušujúcemu, dynamickému životu viery, ktorý nekončí, ale začína osobným obrátením. Radosť a nadšenie, tryskajúce z ľudí bažiacich po Božej svätosti a čistote, boli ako nákaza, ktorá na ohnivé stanové zhromaždenia priťahovala ľudí skeptických voči organizovanému náboženstvu ako aj tých, ktorí už boli unavení z častokrát bezduchého tradičného kresťanského prostredia. V dnešnom pokračovaní predstavíme čitateľom ďalšiu etapu dejín prebudenia, a síce, rozmach hnutia svätosti v Amerike v období pred a po občianskej vojne.

Charles G. Finney a Svätosť z Oberlinu

Devätnáste storočie so sebou prinieslo stanové evanjelizácie a zhromaždenia rozmerov, o akých dovtedy obyvatelia Novej zeme ani neslýchali. Niektoré oblasti však boli zasiahnuté prebudením viac ako ostatné. Medzi ne patrí slávny región západného New Yorku, známy pod menom „spálený okres“, keďže sa cezeň prevalili početné prebudenecké vlny nemalého významu. Muž, ktorý prebudenie v tejto oblasti preslávil snáď najviac, nebol nikto iný ako legendárny Charles G. Finney. Tento pozoruhodný muž sa narodil v Connecticute ako najmladšie z pätnástich detí. Finney neštudoval na kolégiu ako mnohí ostatní kazatelia jeho doby. Naopak, cestu k povolaniu kazateľa našiel ako advokátsky učeň. Keď však v roku 1821 prežil dramatickú skúsenosť obrátenia a „krstu v Duchu Svätom“ (ktorý sprevádzali „nevysloviteľné prúdy chvály“), vzdal sa právnickej praxe, aby sa mohol naplno venovať kázaniu evanjelia. Finney medzičasom vstúpil do radov presbyteriánskej cirkvi, kde pod vedením Georga Gala študoval, aby sa mohol stať oprávneným kazateľom v tejto denominácii. No čoskoro sa začal vzpierať prísnemu kalvinizmu, ktorý bol v presbyteriánskych kruhoch taký prominentný a po získaní kazateľskej licencie si dal za cieľ starostlivo študovať kresťanské učenie. A tak Finney postupne nadobudol presvedčenie, že v živote veriaceho je možné dosiahnuť úplné posvätenie už počas tejto pozemskej púte. Finneyho kázne mali v sebe okázalosť, ale aj prebudenecký oheň; vedel rozrušiť aj motivovať; jeho slová priťahovali davy, no pritom nikdy nestratili osobný charakter a charizmu. Charles Finney bol výnimočný kazateľ s výnimočným úspechom.

Finneyho služba evanjelistu nabrala na akademickej kredibilite, keď bol v roku 1835 vymenovaný za profesora teológie na Oberlin College. Dva roky na to sa stal aj kazateľom kongregačného zboru v Oberline. Práve podľa tohto mesta dostala meno Finneyho odnož posväteneckého učenia – „oberlinská teológia“. Vo Finneyho prípade, samozrejme, nešlo len o mŕtvu doktrínu. Keďže mu záležalo na tom, aby sa správne prebudenecké učenie o druhej skúsenosti a posvätení kresťana dostalo čo najväčšiemu množstvu ľudí, Finney venoval veľa energie písaniu teologických pojednaní a úvah rôzneho charakteru: od Prednášok o prebudení až po masívnu Systematickú teológiu. Veľmi mu záležalo na tom, aby prebudenecké učenie a prax nezostali len doménou niekoľkých stretnutí či stanových zhromaždení – hľadal spôsoby, ako položiť základy dlhotrvajúcemu, širokospektrálnemu prebudeniu. Tvrdil, že veriaci môže dosiahnuť vytúžený stav posvätenia a zdokonalenia, v ktorom Duch Svätý spolupracuje s jeho slobodnou vôľou a kultivuje správne motívy v jeho srdci. Hriech a svätosť nemohli podľa Finneyho spolu existovať v tom istom kresťanovi. Finney, samozrejme, nebol naivný a vedel, že človek je padlá bytosť, ktorá dosiahne dokonalú svätosť až po ukončení pozemského života. Jeho teológia však, podobne ako to bolo v prípade jeho predchodcov, poukazovala na obrovskú, badateľnú zmenu v srdci, ktorú mal Duch Svätý v živote veriaceho vypôsobiť. Jedna z jeho hlavných inovácií spočívala v tom, že za spôsob dosiahnutia úplného posvätenia považoval krst v Duchu Svätom. Zaujímavé na jeho učení bolo aj to, že druhú skúsenosť mali nasledovať ďalšie, čerstvé dotyky Ducha Svätého – dôraz, ktorý je pre moderných letnično-charizmatických kresťanov úplne bežný, vo Finneyho dobe však úplne revolučný. Kdekoľvek kázal či vyučoval, zbiehali sa obrovské davy – zapĺňal školy, zborové budovy, stany, niekedy aj stodoly.

Ako kazateľ bol Finney veľmi inovatívny: práve on bol „vynálezcom“ výziev na spasenie, pri ktorých ľudia túžiaci po obrátení išli dopredu pre modlitbu (angl. altar call). Miesta, kde sa modlili s novoobrátenými nazýval „miesta túžby/úzkosti“ (angl. „anxious seats“). Ľudí volal dopredu, aby verejne vyznali svoju novonájdenú vieru v Ježiša Krista. Mnohí voči tejto praxi spočiatku namietali, no moderné prebudenecké evanjelikálne kresťanstvo túto obyčaj (úspešne) praktizuje dodnes. Okrem iného bol Charles Finney zarytý odporca otrokárstva, ktoré (na rozdiel od mnohých iných slávnych revivalistov) nevedel zlúčiť s kresťanskou vierou, ktorá dáva každému človeku hodnotu a volá po spravodlivosti a slobode. Vehementne tiež kritizoval slobodomurárstvo, keďže sám pred svojím obrátením patril do tejto spoločnosti a dokonca dosiahol až tretí stupeň zasvätenia, t. j. majster slobodomurárskej lóže. Angažoval sa vo viacerých anti-slobodomurárskych hnutiach a kampaniach.

Excesy Johna Humphrey Noyesa

V súvislosti s priam každou témou dejiny dosvedčujú excesy a závažné omyly aj uprostred inak pozitívnych udalostí. Nie je tomu inak ani pri našej téme. Ani také pozitívne a zdravé hnutie ako hnutie svätosti nezostalo bez istých škvŕn. Ako príklad radikálnych možností, ktoré v sebe učenie a prax hnutia svätosti ukrývalo, uveďme aj príbeh Johna Humphrey Noyesa. Paradoxne, Noyes bol jeden z Finneyho konvertitov. Keďže sa chcel naplno venovať kazateľskej službe, študoval teológiu v Andoveri a Yale. Práve počas štúdia na Yale Noyes vydal svedectvo o svojom posvätení a úplnom zdokonalení. Pod touto, ináč wesleyánskou, terminológiou však Noyes nemyslel to, čo ostatní klasickí učitelia svätosti. Noyes začal tvrdiť, že po posvätení nie je možné spáchať žiadny hriech. Noyesove myšlienky sa postupne tak vyhrocovali, že ho požiadali, aby opustil Yale a zároveň tým aj stratil oprávnenie kázať v presbyteriánskych zboroch. Učenie kresťanskej dokonalosti v podaní Johna Noyesa napokon dosiahlo vskutku nevídanú extravagantnosť: začal vyučovať, že priame osobné zjavenie od Boha bolo nadradené Písmu a, samozrejme, sám Noyes mal byť arbitrom Božej vôle. Okrem iného tiež došiel k záveru, že Ježiš Kristus sa vrátil v roku 70 n. l. pri zničení Jeruzalema a nebo spolu s dokonalou spoločnosťou boli tu a teraz na Zemi.

logos09-noyes.jpgČlovek by si myslel, že zájsť ďalej sa snáď už ani nedá. Žiaľ, John Noyes mal aj v tomto ohľade schopnosť prekvapiť. V rozmedzí rokov 1836 až 1879 sa pokúsil vytvoriť komunity „biblického komunizmu“ na viacerých miestach amerického severovýchodu, pričom najznámejšia z nich bola v Oneide, v štáte New York. Vďaka tomuto experimentu sa Noyes zapísal do amerických dejín ako jeden z mála ľudí, ktorých utopické pokusy mali aspoň aký-taký ekonomický úspech. Komunita žila zo svojej vlastnej produkcie a okrem iného bola známa produkciou výrobkov zo striebra. Pri ekonomickom úspechu však musíme s pozitívnym hodnotením skončiť. „Výdobytky“, ktorými Noyes vyrážal dych svojim kresťanským súčasníkom, s historickou kresťanskou ortodoxiou veľa spoločného veru nemali. Napríklad, Noyes uviedol do praxe štruktúru, ktorú nazval „komplexné manželstvo“. Keďže tento bezbreho inovatívny kazateľ už predtým prišiel k záveru, že po Kristovom návrate ľudia žili v dokonalej nebeskej realite a „v nebi sa ani neženia, ani nevydávajú“, navyše, posvätení ľudia už viac nemôžu hrešiť, tradičná forma manželstva bola teda už zastaralá a nepotrebná. Noyes spustil program „zmierenia pohlaví“, ktoré malo byť paralelou k zmiereniu človeka s Bohom. Tento systém by sme mohli zhruba definovať ako „posvätenú“ promiskuitu, teoreticky pod kontrolou žien, ktorá mala byť samo-regulovateľná pomocou podmienečnej zdržanlivosti, či vzájomnej konfrontácie.

Za tieto (a im podobné) inovácie si Noyes vyslúžil nejednu žalobu. Keď ho jeden z najbližších nasledovníkov v roku 1879 upozornil, že sa ho chystajú odsúdiť za pohlavné zneužitie, utiekol do kanadského Ontária, kde v roku 1886 zomrel.

Metodisti a návrat k posväteniu

Nečudo, že aj vďaka bizarnostiam zmienenej utopistickej komunity pána Noyesa malo hnutie svätosti zložité, takmer ošemetné postavenie v boji o svoje miesto v severoamerickom kresťanstve. Napriek tomu však posolstvo o dokonalosti a posvätení priťahovalo stále viac a viac nadšených priaznivcov. V týchto rokoch bola americká spoločnosť optimisticky naladená ohľadom možnosti zdokonalenia človeka aj spoločnosti a učenie hnutia svätosti v tejto súvislosti brnkalo po správnej strune, i napriek utopickým excesom a heretickým odchýlkam niektorých protagonistov. Za zmienku stojí, že do roku 1840 sa tzv. perfekcionizmus stal jednou z ústredných tém amerického spoločenského, intelektuálneho ako aj náboženského života. Práve tieto myšlienky patrili ku kľúčovým nástrojom v boji za zrušenie otroctva, proti alkoholizmu, za práva žien a pod.

Úspechy kazateľov ako Charles Finney boli do očí bijúce, čo nezostalo bez náležitej odozvy z metodistických kruhov. Na generálnych metodistických konferenciách z roku 1824 a 1832 zaznievali urgentné výzvy, aby veriaci kládli väčší dôraz na svätosť: „Ak sa metodisti vzdajú učenia o úplnom posvätení alebo strpia to, že sa stane mŕtvou literou, sme padlým ľudom!“ Vlna učenia o svätosti, ktorá sa prehnala celou krajinou, donútila metodistov k tomu, aby opätovne preskúmali svoje vlastné korene. Naprieč celým národom sa metodistickí kazatelia a teológovia vracali k opätovnému štúdiu Wesleyho spisov a dochádzali k záveru, že nielenže sa môžu s čistým svedomím pripojiť k hnutiu svätosti, ale dokonca v ňom môžu zastávať prominentné, vodcovské postavenie bez toho, aby boli v konflikte s vlastným teologickým dedičstvom. Naopak, Wesleyho myšlienky o zdokonalení veriaceho v posvätení sa opäť začali dostávať do metodistickej praxe.

Medzi popredných predstaviteľov metodistickej odnože hnutia svätosti patrila Phoebe Palmerová a jej manžel (povolaním lekár) Dr. Walter Palmer. Manželia Palmerovci boli aktívnymi členmi metodistického zboru na Allen Street v meste New York a do hnutia svätosti sa dostali cez Phoebinu sestru Sarah A. Lankfordovú, ktorá v roku 1835 začala organizovať „Utorkové stretnutia na propagáciu svätosti“ (angl. Tuesday Meetings for the Promotion of Holiness). Nielenže tu pani Palmerová sama zakúsila posvätenie, ale čoskoro začala prebudenecké zhromaždenia sama viesť. Stovky klerikov i laikov z rôznych denominácií prichádzali do jej domu, aby sa dopočuli o „kratšej ceste“ k dosiahnutiu dokonalého posvätenia. Vyučovala, že každý môže prijať okamžité posvätenie tým, že „všetko položí na oltár“ a prijme krst Duchom Svätým. Zhromaždenia pod vedením manželov Palmerovcov navštevovali aj tie najprominentnejšie osobnosti metodistickej cirkvi, nechýbali ani poprední biskupi či pastori významných zborov.

Hnutie svätosti bolo, podobne ako mnohé iné prebudenecké prúdy, dobre známe aj efektívnym využívaním dostupných médií na propagáciu evanjelia. V roku 1839 začalo vychádzať prvé periodikum, ktoré sa exkluzívne zaoberalo iba doktrínou svätosti, Príručka ku kresťanskej dokonalosti, neskôr premenovaná na Príručku k svätosti (angl. The Guide to Christian Perfection, resp. The Guide to Holiness). Tento mesačník vydával Timothy Merrit v Bostone a jeho obsah tvorili svedectvá manželov Palmerovcov. V roku 1865 Príručku kúpili Palmerovci a nadobudli tak ešte väčší vplyv v amerických protestantských kruhoch. Palmerovci nezanedbali ani prirodzenú, ani nadprirodzenú rovinu svojej služby. Kvalitná služba potrebovala kvalitnú propagáciu, pre ktorú bolo toto ostrieľané prebudenecké periodikum ako stvorené. Na vrchole svojej slávy časopis vychádzal v náklade 30 000 výtlačkov!

 

Phoebe Palmerová 
o prísľube spásy

„Predstav si, že by si bol v rozpakoch zo svojich finančných záväzkov, ktoré beznádejne prevyšujú tvoje zdroje. A teraz si predstav, že máš priateľa neobmedzenej reputácie a bohatstva. Jeho meno vyvoláva univerzálnu dôveru; jeho neobmedzený postoj voči tebe je plný lásky a milosti; počuje o tvojom trápení a napíše ti pár slov: ‚Prevzal som na seba tvoje záväzky. Vedel som, že to nebudeš schopný zaplatiť, preto som splatil všetky dlžoby, a teraz nielenže chcem, aby si sa považoval za slobodného, ale bude mi potešením, keď to urobíš teraz. Moje meno ti už prisľúbilo, že prinesie úľavu spolu s tebou všetkým, ktorí sú v podobnom utrpení, ktorí ma o to požiadajú, a česť môjho mena požaduje, aby si okamžite pred svetom uznal to, že som verný v plnení svojho slova…‘

… Nemôžeš zneuctiť svojho Spasiteľa viac než pochybovaním o tom, či naplní svoje zasľúbenia. Jeho meno je VERNÝ a PRAVDIVÝ. Ó, aká hriešna sa mu musí javiť tá nedôvera, či teraz naplní svoje zasľúbenia, keď už raz povedal: ‚Teraz je priaznivý čas, teraz je deň milosti. Lebo všetky Božie prísľuby sú áno a amen, na slávu Božiu.‘ Spasiteľ sa práve teraz na teba pozerá očami večnej lásky, s túžbou naplniť svoje prísľuby, ktoré ti dal. Nemôže ťa však požehnať uprostred tvojej nevery. Nebolo by to v súlade s princípmi, na ktorých stojí Jeho kráľovstvo. Nevera je hriech a musíš sa jej zrieknuť; lebo Spasiteľ prišiel na to, aby ťa zachránil z tvojich hriechov, nie v tvojich hriechoch…“

logos09-palmerova.jpg

Sever proti Juhu

Napätiu, ktoré zažívala americká spoločnosť vo veci zrušenia otroctva, sa nevyhla ani prebudenecká cirkev. Nemáme priestor detailne vylíčiť súdobé spoločenské pomery v súvislosti s názormi rôznych proponentov a oponentov otroctva z radov kresťanských kazateľov. Spomenuli sme, že proti zrušeniu otroctva bol napríklad slávny George Whitefield, čo taktiež prispelo k nemožnosti užšie spolupracovať s niekdajším kolegom z oxfordského „svätého krúžku“ Johnom Wesleym, pre ktorého bolo zrušenie otroctva z biblického hľadiska úplnou samozrejmosťou. Situácia v revivalistických kruhoch pred občianskou vojnou bola zreteľne vyhrotená. „Posvätení“ kresťania prijali názor, že otroctvo je škvrnou na spoločnosti a malo by byť zrušené. Práve abolicionizmus (t. j. hnutie za zrušenie otroctva) bol priamou príčinou sformovania Weslyánskej metodistickej cirkvi v New Yorku a Novom Anglicku v štyridsiatych rokoch 19. storočia. V roku 1844 nastalo v samotnej metodistickej cirkvi rozdelenie obrovských rozmerov: južná frakcia obhajovala otrokárstvo, pričom severná bola otvorene proti. Postoj kresťanského Juhu nezostal bez následkov.

V roku 1858 vypuklo v Amerike prebudenie vrcholnej intenzity. Bolo to posledné americké prebudenie pred vojnou Severu proti Juhu, južanských štátov sa však prakticky vôbec nedotklo. Južanské zbory opustili učenie o kresťanskej dokonalosti a posvätení teoreticky aj prakticky. Z pôvodných wesleyánskych dôrazov na svätosť sa stala mŕtva litera. Prebudenie na Severe prebiehalo predovšetkým v mestách, hlavne v oblasti New Yorku a smerom na severovýchod. Robotníci vo fabrikách spontánne spievali chvály, prístavní robotníci si kľakali na lodné doky v modlitbe a uctievaní. Spoločnosti, ktoré prevádzkovali telegrafické služby počas určených hodín dovoľovali veriacim zadarmo posielať evanjelizačné správy svojim známym „hriešnikom“. Dokonca aj mnohí oponenti z konzervatívnejších kruhov sa pridali k prebudeniu svätosti, dosvedčujúc rapídny nárast návštevnosti vo svojich zboroch. Prebudenie z roku 1858 malo intenzitu a rozmery Veľkého prebudenia za čias Georgea Whitefielda, no s jedným veľkým rozdielom – otrokársky Juh ho vôbec nezakúsil. Zato americký Sever prežíval duchovne horúce chvíle. Účastník prebudeneckého zhromaždenia metodistického zboru v Binghamtone, v štáte New York, píše: „Pastor padol na zem a ležal tri hodiny a potom sa celú noc modlil. Počas bohoslužieb niektorí kričali, druhí sa smiali, iní zasa plakali a mnohí ležali na zemi tri aj päť hodín, neschopní už ani kričať ani plakať.“

Keď sa v americkom národe neúprosne schyľovalo k občianske vojne, gro pozornosti sa nevyhnutne presunulo prakticky úplne na politické a sekulárne témy, pričom revivalistické plamene kázní o svätosti museli ísť bokom. Keď sa z verbálnych sporov ohľadom otrokárstva vykľula otvorená vojna, ľudia zabudli na teologické a denominačné rozdiely. Výstrely z Fort Sumter ukončili etapu raného hnutia svätosti v Spojených štátoch amerických. Slovami Vinsona Synana: „Dokonalosť, ktorú tak mnohí hľadali prostredníctvom dvojitej medecíny obrátenia a posvätenia, nedokázala zabrániť nedokonalosti vojny.“ Jedna kapitola sa síce skončila, no druhá sa mohla čoskoro začať.



Súvisiace články

On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom... I.|Logos 8 / 2011 | Peter Málik |Z histórie
Napĺňajte sa Svätým Duchom|Logos 6 / 2007 | Jaroslav Kříž |Téma
Už u vás zvonili?|Logos 3 / 2009 | Daniel Šobr |Svetové náboženstvá
A toto evanjelium bude hlásané… |Logos 5 / 2011 | Jaroslav Kříž |Téma
Komu bude patriť budúcnosť?|Logos 8 / 2007 | Nora Majorová|Prevzaté z Új Exodus